Sýria a Palestína

(1 200 až 585 pred n. l.)

     Oblasť Palestíny a Sýrie dnes súhrnne nazývame Levantou. Už od nepamäti bola Levanta oblasťou, o ktorú súperili mocnosti z Mezopotámie, Egypta, či Malej Ázie. Až do konca 2. tisícročia pred n. l. sa Levanta nedokázala politicky zjednotiť a často sa dostala pod nadvládu egyptských, chetitských či asýrskych kráľov. Dejiny krajín tohoto regiónu sú často zahalené závojom hmly a neistoty. Začiatkom 12. storočia pred n. l. sa tadiaľ prehnali tzv. „Morské národy“ ktoré odstránili chetitskú, asýrsku i egyptskú nadvládu. I keď dejiny Levanty začali už po skončení doby ľadovej v 10. a 9. tisícročí pred n. l. (napr. už vtedy opevnené mesto Jericho), avšak skutočná história začala viac-menej až vyvedením židov Mojžišom z egyptského zajatia v 1. polovici 12. storočia pred n. l. Izraeliti ovládli zhruba územie dnešného Izraela a na západ od nich, na pobreží, sa usadili Filištínci, ktorí utvorili spoločenstvo piatich či šiestich miest (Gath, Ekron, Ašdód, Aškalon, Gaza a Šaruchén). Na sever od Filištíncov obsadili celé pobrežie Feničania. Za riekou Jordán a na juh od Mŕtveho mora žili arabské kmene a takmer celú Sýriu obsadili Aramejci, i keď v jej severozápadnej časti pretrvávali samostatné chetitské mestské štáty (Hama, Karchemiš a ďalšie). Potom, čo podľa Biblie Jozue dobyl Kanaán, boli Židia rozdelení do 12 kmeňov, ktoré bojovali s Filištíncami (Pelištejcami) usadenými v juhozápadnej Palestíne. Židov údajne okolo roku 1100 pred n. l. dočasne zjednotil Gideon – najslávnejší z prvých židovských bojovníkov – a odrazil vpády ako Filištíncov zo západu tak i Arabov z východu.  Po Gideonovej smrti medzi rokmi 1080 až 1030 pred n. l. sa celej Palestíny zmocnili Filištínci. Keď hrozil Židom nový útok od Filíštíncov, zjednotili sa pod vedením Saula (1030 až 1010 pred n. l.). Saul údajne s vojskom presahujúcim 300 000 mužov (maximálne 30 000) vytiahol proti Ammonitom na východe a Filištíncom na západe a porazil ich, čím vytvoril základy židovského štátu. Saul sa pohádal so svojím zaťom Dávidom, ktorý utiekol a po určitom čase strávenom vo vyhnanstve sa spojil s Filištíncami. Keď Saul padol v bitke pri hore Gilboa (1010 pred n. l.) proti Filištíncom, stal sa Dávid kráľom Židov (1010 až 970 pred n. l.). Dávid kráľovstvo stabilizoval a Jeruzalem povýšil na svoje hlavné mesto. Zastavil a potom zničil ožívajúcu moc Filištíncov. Podarilo sa mu regrutovať porazených filištínskych vojakov, ktorí od tej doby tvorili hlavnú časť jeho vojska. Po čase dobyl celú Palestínu, porazil Edomcov, Moabitov a Aramejcov a možno dosiahol so svojím vojskom rieku Eufrat. V skutočnosti však neni rozsah Dávidovho kráľovstva známy. Je dosť možné, že Dávid ovládal veľkú časť Sýrie ale to neni potvrdené. Je však pravdepodobné, že Dávid vo svojom vojsku využíval i chetitských žoldnierov zo severnej Sýrie. O jeho synovi Šalamúnovi (970 až 930 pred n. l.) sa hovorí, že vládol nad všetkými kráľmi západne od Eufratu a že vybudoval flotilu lodí, ktorá obchodovala po celom Červenom mori až k zemi kráľovnej zo Sáby. Isté však je, že Izrael za jeho vlády zažil nevídaný ekonomický, kultúrny a stavebný rozkvet.

     Po Šalamúnovej smrti sa jeho kráľovstvo rozdelilo na severný Izrael a južnú Judeu. O 5 rokov neskôr vtrhol do Palestíny egyptský faraón Šešonk I. (925 pred n. l.), ktorý využil trvajúce nezhody medzi Judejcami a Izraelitmi. Šešonk dobyl väčšinu izraelsko-judejských miest a dočasne nanútil Židom svoju nadvládu. Roku 915 pred n. l. sa však Palestína oslobodila ale medzi Židmi takmer ihneď vypukla občianska vojna. Roku 913 pred n. l. izraelský Jeroboam s armádou asi 30 000 mužov vyrazil proti judejskému Abijahovi v snahe zjednotiť Izrael a Judeu. Abijah, mladý kráľ, ktorý práve zasadol na judejský trón, ho však so svojou asi o tretinu slabšou armádou drvivo porazil. Nasledovalo vyše 30 rokov bojov medzi oboma štátmi. Nepokoje v Palestíne využili Aramejci a v Damasku vytvorili mocný štátny útvar na čele s Ben-hadadom I. (890 až 865 pred n. l.). Ben-hadad I. na juhu susedil s Izraelom a keďže mal silné mocenské ambície, uzavrel spojenectvo s Judeou. Spoločne s Judejcami potom porazil Izraelitov a začal kontrolovať dôležité obchodné a strategické cesty vedúce z pobrežných foiníckych miest Tyros a Sidón. Získanými obchodnými cestami dosiahol Ben-hadad I. veľkého bohatstva, vďaka ktorému začal využívať rozsiahlu žoldniersku armádu. Na sklonku svojej vlády potom ovládal celú južnú Sýriu až k Hamathu.    

     Po ukončení židovskej občianskej vojny sa stal kráľom Izraela Omri (cca. 880 až 870 pred n. l.) a hlavné mesto premiestnil do Samárie. Omri obnovil moc Izraela a rozšíril hranice na úkor svojich východných susedov (Ammon, Moab). Na severovýchode bol však zastavený Ben-hadadom I. Omriho syn Achab (870 až 853 pred n. l.) pokračoval vo vojne proti aramejskému Damasku, kde sa vtedy zmocnil vlády Ben-hadad II. (865 až 820 pred n. l.). Ben-hadad II. utrpel dve porážky ale vojna skončila vcelku nerozhodne. Roku 853 pred n. l. Achab odložil svoje spory s Ben-hadadom II. a dočasne sa spojil s aramejskými kráľovstvami v Sýrii, aby spoločne čelili asýrskej hrozbe. Judea, napriek žiadosti Achaba o pomoc, ostala neutrálna. Achab spolu s 10 000 pešiakmi a asi 500 vozmi sa účastnil v bitke pri Karkare, kde padol. Achabovi následníci Ahazijah (853 až  851 pred n. l.) a Jehoram (851 až 841 pred n. l.) potlačili vzbury Moabitov a Edomcov. Počas potláčania edomského povstania sa snažil využiť situáciu Benhadad II. z Damasku a obľahol izraelské hlavné mesto Samáriu. Po príchode egyptských posíl Jehoramovi sa Ben-hadad II. musel stiahnuť späť do Damasku. V rokoch 848 až 837 pred n. l. sa na scéne opäť objavili Asýrčania a Aramejci s Izraelitmi sa museli vykúpiť bohatým odškodným. Ďalšie asýrske vpády v rokoch 824 až 815 pred n. l. boli zas väčšinou úspešné. Dočasná zmena nastala počas posledných desať rokov vlády aramejského kráľa Hazaela (840 až 803 pred n. l.). Hazael sa po porážkach utrpených od Asýrčanov spamätal a roku 815 pred n. l. porazil Izrael. Po zaistení južných hraníc dobyl a zjednotil takmer celú Sýriu. Aramejská ríša dosiahla vrcholu. Po novej porážke od Asýrčanov roku 803 pred n. l. sa Aramejská ríša rozpadla a Damask musel zaplatiť veľké výkupné. Krátkodobý oddych pred Asýrčanmi (cca. 785 až 745 pred n. l.) v Levante narušil asýrsky vládca Tiglatpilesar III., ktorý od roku 741 pred n. l. systematicky dobýjal jedno sýrske mesto za druhým. Do Tiglatpilesarovej smrti roku 727 pred n. l. bola v asýrskej sfére vplyvu fakticky celá Levanta. Roku 732 pred n. l. sa dokázal osamostatniť izraelský Hošea (732 až 722 pred n. l.) no o 10 rokov neskôr musel kapitulovať pred asýrskym Salmanassarom V. z Asýrie. Asýrčania po dlhom trojročnom obliehaní dobyli Samáriu, čo znamenalo definitívny koniec Izraelského kráľovstva. Judea na juhu si podržala nezávislosť iba o niekoľko desaťročí navyše. Roku 701 pred n. l. Sennacherib z Asýrie vpadol do Judejska a obľahol Jeruzalem, ktorý však odolal vďaka dobrým zásobovacím prípravám tesne pred obliehaním ako aj vybudovaním „vodného tunelu“ na prívod vody do smädom sužovaného mesta. Judejský vládca Hezekiah (727 až 698 pred n. l.) vidiac, že celá Judea je prakticky v asýrskych rukách, radšej zaplatil tribút. Judea ostala samostatná a Asýrčania odtiahli. Roku 652 pred n. l. napokon dobyl Judeu Aššurbanipal a odvliekol jej vládcu Manasseha do väzenia v Asýrii. O 20 rokov neskôr (633 pred n. l.) si však Judea opäť vybojovala samostatnosť za vlády kráľa Josiaha. Krátke obdobie nezávislosti skončilo roku 609 pred n. l. vpádom faraóna Nekóa II., ktorý Palestínu dobyl a Josiaha zabil. Po bitke pri Karchemiši sa Babylončania do roku 601 pred n. l. zmocnili celej Levanty ale ešte v tom istom roku sa dovtedy poplatný judejský vládca Jehoiakim (609 až 598 pred n. l.) oslobodil spod babylonskej nadvlády. Nabuchadnezzar Jehoiakima porazil a na trón dosadil Jehoiachina. Roku 597 pred n. l. iba po troch mesiacoch vlády Jehoiachin podľahol babylonskému Nabuchadnezzarovi II., ktorý odviedol tisíce židov do zajatia a na Jeruzalemský trón bol dosadený Jehoiakimov brat Zedekiah. Roku 588 pred n. l. vypukla vzbura Judejcov a Izraelitov na čele so Zedekiahom. Nabuchadnezzar II. po ťažkom ale úspešnom dvojročnom obliehaní (588 až 586 pred n. l.) Jeruzalema opäť odviedol do babylonského zajatia tisíce židov. Izraelci a Judejci museli čakať na slobodu vyše štyri storočia...