FENIČANIA   

(1 600 - 600 pred n. l.)

     Fenícia, tiež nazývaná Foiníkia (slovo odvodené od gréckeho Foinikes), patrila po dlhú dobu medzi najvyspelejšie časti stredomorského sveta. Jadro jej územia tvoril úzky pruh pôdy ohraničený na východe pohorím Libanon a na západe pobrežím Stredozemného mora. Na severe mali za susedov Kilíkov a na juhu susedili s palestínskymi kmeňmi, ktoré neskôr vystriedali Izraeliti. Feničania jazykovo patrili medzi Kanaáncov, pravdepodobne to však boli pôvodne kočovní Semiti z Mezopotámie a severnej Arábie. Do svojej vlasti možno prišli spoločne s Akkadmi, alebo po zatlačení z Mezopotámie známym dobyvateľom Sargonom I. Akkadským a na pobreží dnešnej Sýrie sa zmiešali s pôvodným obyvateľstvom. Bezpečne vieme, že už v 24. storočí pred naším letopočtom mali obsadené mestá ako Ugarit či Alalach. Asi v 21. stor. pr. n. l. bol založený Sidón a okolo roku 1 600 pr. n. l. ovládali celú pobrežnú oblasť od Iskanderunského zálivu na severe až po Joppu (dn.Tel Aviv) na juhu.

     Ako som už spomenul, jedno z prvých miest Feničanov bol Ugarit (10 km severne od Latakie v Sýrii), osídlený už od neolitu, t. j. od 7. tisícročia pr. n. l. a opevnený 5 m širokým kamenným opevnením. S istotou vieme, že od 23. storočia bol osídlený Feničanmi, tí tam však prišli zrejme už o storočie skôr. Mesto začiatkom 18. stor. pr. n. l. utrpelo inváziou kočovných Hyksósov a niekedy začiatkom 16. stor. pr. n. l. sa dostalo pod kontrolu Chetitov, pod ktorej jarmom boli len krátko a už v pol. 16. stor. pr. n. l. sa stalo štvrtou mocnosťou medzi ríšami Cheticie na severe, Mitanni na východe a Egyptom na juhu. Z prelomu 16. a 15. storočia pr. n. l., kedy bol Ugarit hegemónom severnej Fenície, sa zachovali kráľovské paláce s rozlohou 9000 m², s dláždenými dvormi a 60 miestnosťami, s kanalizáciou a vodovodmi. Okolo roku 1 460 pr. n. l. sa dostal pod nadvládu Egypťanov a v 14. stor. pr. n. l. ho zničilo zemetrasenie. Mesto bolo znova vybudované za chetitského protektorátu ale asi roku 1 190 pr. n. l. zaniklo pustošivým nájazdom morských národov.

     Ďalším, o niečo mladším mestom, bol Alalach, osídlený od 4. tisícročia pr. n. l. a bol Feničanmi osídlený možno ešte skôr ako Ugarit. Zo začiatku 15. stor. pr. n. l., kedy bol Alalach pod nadvládou Ugaritu, mesto vtedy chránili dvojité až trojité mohutné mestské hradby. Zdieľal s časti podobný osud ako susedný Ugarit, tiež bol približne od roku 1 465 pr. n. l. striedavo pod nadvládou Egypta a Cheticie. V 3. štvrtine 13. storočia pr. n. l. mesto obsadil asýrsky kráľ  Tukulti-Ninurta I. a začiatkom 12. stor. pr. n. l. mesto zničili migrujúce „morské národy“.

     Sidón, jedno z najstarších fenických miest, bolo založené Feničanmi a priame dôkazy o meste existujú už od 20. stor. pr. n. l.. Mesto v 14. a 13. storočí sa ubránilo útokom Chetitov i Egypťanov a stalo sa hegemónom takmer celej Fenície, pričom ťažilo z rozvinutého námorného obchodu so sklom a purpurom, mimochodom gram purpuru sa vtedy vyvažoval 10 až 20-násobnou váhou zlata. V 12. stor. pr. n. l. ho vo vedení vymenilo mohutne opevnené ostrovné mesto Tyros (súč. Sur v južnom Libanone, viď mapa mesta dole). Pôvodne bol Tyros mestom rozkladajúcim sa tak na ostrove ako i na pevnine, no pod vplyvmi vpádov Asýrčanov a Babylončanov sa definitívne stiahlo všetko jeho obyvateľstvo na ostrov. Za vpádu Alexandra Veľkého malo toto takmer nedobytné mesto takmer 40 000 obyvateľov. 

V 9. storočí pr. n. l. sa stal opäť najmocnejším mestom Sidón, ktorý však stratil samostatnosť v boji proti Asýrčanovi Sargonovi II.. Posledný krát si Sidón vydobyl samostatnosť roku 111 pr. n. l. ale roku 64 pr. n. l. ho obsadili Rimania. Tyros neskončil o moc slávnejšie, asi roku 665 pr. n. l. ho dobyl asýrsky vládca Aššurbanipal, v 1. tretine 6. storočia pr. n. l. ho síce Babylončan Nabukadnesar nedobyl, no v tridsiatych rokoch 6. stor. pr. n. l. ho spolu s ostatnými fenickými mestami pripojil k svojej ríši Kýros z Perzie. Roku 332 pr. n. l. ho dobyl Alexander Veľký, jeho obyvateľstvo predal do otroctva a obsadil ho kolonistami z libanonských hôr.

     Hazor, ďalšie z vyše dvadsiatich Fenických miest, bol podľa všetkého založený v 19. stor. pr. n. l.. V 16. stor. prežíval obdobie rozkvetu, o čom svedčí dochovaná svätyňa, hrnčiarske dielne, skalné hroby, oltáre a kazematový obranný múr, ohraničujúci mesto ležiace na ploche 92 hektárov pri jazere Hule v severnej Palestíne. Významným bol tiež i objav zariadenia na prívod vody nad prameňmi vyvierajúcimi pod južným svahom, kde sa nachádzalo mesto. Hlavným obchodným artiklom, s ktorým Hazor obchodoval, bol cín. Mesto bolo zničené asi roku 733 pr. n. l. Asýrčanmi.

     Vznik starobylého mesta Byblos, ktorého nepatrné zrúcaniny ležia 40 km severne od Bejrútu, sa datuje do začiatku neolitu, teda bol starším mestom ako Ugarit. Už pred osídlením Feničanmi malo mesto kanalizačný systém a ochranné múry s dvoma bránami. Za Feničanov v 22. storočíč pr. n. l. boli v meste postavené dláždené cesty a monumentálny chrám boha Baala. Z tohto mesta pochádzajú aj hieroglyfické znaky asi z 19. stor. pr. n. l., ktoré sú azda prvými pokusmi alfabetického fenického písma, ktorého zdokonalenú podobu s 22 spoluhláskami prevzali asi v 9. stor. pr. n. l. s menšími vlastnými úpravami Gréci. 

     Koncom 12. stor. pr. n. l. najsilnejšie foinícke mestá Tyros (zal. kon. 16. stor. pr. n. l.), Sidón, Berytos, Byblos a Arados vysielali lode, či už obchodné alebo vojnové, ktoré neboli zvláštnosťou ani v západnej časti Stredozemného mora. Námorný obchod predovšetkým s textilom, šperkami, hrnčiarskymi výrobkami a foiníckym vynálezom - purpurovými látkami, sa stal výnosným zdrojom bohatstva foiníckych miest, zvlášť dvoch najsilnejších, Tyru a Sidónu, ktoré sprostredkovávali obchodné styky medzi rôznymi časťami Stredozemného mora a dnešného Stredného východu. Počas tohto obdobia dochádzalo k stálemu odlivu obyvateľstva z Fenície do kolónií, ktoré Feničania zakladali v rozmanitých končinách stredomorskej oblasti a dokonca i za Herkulovými stĺpmi (súč. Gibraltár) na pobreží Maroka a juhozápade Pyrenejského (star. Iberského) polostrova. Rozvoj tejto rozsiahlej kolonizačnej činnosti bol podmienený niekoľkými činiteľmi. Ďaleké obchodné alebo kolonizačné cesty si priamo vynucovali založenie siete operných bodov, ktorých by mohli ich lode užívať ako odrazových mostíkov do nových, ešte vzdialenejších končín starovekého sveta. Preto už okolo roku 1 100 pr. n. l. vytlačili zo západného Kypru (dnes Cyprus) Achájcov a založili tam osady ako Kition (súč. Larnaka), Idalion (južne od súč. Nikózie) a možno i Salamis (na východe ostrova). V tomto snažení pokračovali i v Egejskom mori, kde bez boja obsadili niekoľko ostrovov, napr. i Thasos a založili osady na Kréte a Rhode. Pomerne ľahké prenikanie do Egeidy im umožnil hlavne vpád Dórov, ktorí medzi rokmi 1 190 až 1 170 pr. n. l. zničili rozkvitajúcu a silnú achájsku kultúru. Už v 11. stor. pr. n. l. sa osady Gades (dnešný Cádiz v Špan.), Lixus (v záp. Maroku), Utica (v sev. Tunisku) a Hadrumentum (vo vých. Tunisku) stali kľúčovými opernými bodmi. Vďaka kolonizačnému úsiliu a rozvoju námorného obchodu predstavovala foinícka ríša skladajúca sa z nezávislých mestských štátov jednu z najvýznamnejších mocností staroveku. Pod jej bezprostrednou kontrolou boli Baleáry, Malta, Sardínia, neskôr i časť Korziky, západ a severozápad Sicílie, pobrežie Tuniska, Líbye, severozápadnej Afriky a juhu Pyrenejského polostrova.

     Feničania sa začiatkom 12. stor. pr. n. l. zúčastnili (možno nedobrovoľne) vpádov s tzv. morskými národmi do Egypta. Boli síce porazení faraónom Ramesseom III., avšak získali na Egypťanoch nezávislosť, ktorú si udržali bez väčších problémov nasledujúcich tristo rokov až do asýrskych vpádov v 9. stor. pr. n. l.. Tyros a Sidón sa udržali až do začiatku 7. stor. pr. n. l., a to všetko vďaka mimoriadne silnej a disciplinovanej armáde, ktorá až do gréckych čias bola tou najlepšou na svete. Keď aj ich mestá podľahli, zväčša to nebývalo chybou armády Feničanov či zradou vo vlastných radoch ale mnohonásobnou presilou nepriateľa, ktorého počet často dosahoval i viac ako desaťnásobok vojenských síl fenických mestských štátov. Chybou často bývalo i to, že Feničania nikdy nedokázali vytvoriť proti svojím nepriateľom spoločný front.     V priebehu 9. stor. pr. n. l. Feničanov z oblasti Egejského mora vyhnali Gréci a je dosť možné, že Kartágo, založené niekedy v 8. storočí pr. n. l., bolo založené nielen kolonistami z Tyru, ale aj z Kypru, odkiaľ boli postupne vyhnaní Aiolmi (medzi rokmi 650 až 550 pr. n. l.), jedným z gréckych kmeňov migrujúcich zo severovýchodného Grécka. Kolonizácia však nebola podmienená iba obchodnými dôvodmi. Vysielanie kolonistov bolo súčasne prostriedkom k odčerpaniu nadbytočného obyvateľstva z jednotlivých foiníckych miest, čím sa mali zmierniť sociálne protiklady ohrozujúce vnútornú stabilitu mestských štátov a prístavných centier. Emigrácia foiníckeho obyvateľstva bola tiež urýchľovaná i celkovými mocenskými pomermi v starovekom svete, v ktorom začínali získavať prevahu hlavne Asýrčania. V 6. storočí pr. n. l., kedy Fenické mestá padli do rúk Peržanom, fenická kolonizácia skončila a úlohu pôvodných miest v Libanone na východe prevzalo silné Kartágo v Tunisku na západe, ktoré samo začalo agresívne zakladať vlastné kolónie v celom západnom Stredozemí..

     Vojnovú taktiku Feničanov možno zhrnúť do dvoch aspektov. Na pevnine viedli vojnu obrannú, spoliehajúc sa na svoju ťažkú pechotu, na mori viedli vojnu útočnú, používajúc silné flotily vojnových lodí, poháňaných niekedy jednou plachtou na hlavnom sťažni alebo ešte častejšie veslami, či už išlo o tzv. diéry (s veslami zoradenými v dvoch radoch nad sebou), triéry (s troma radmi vesiel nad sebou) a ďalšie viacveslice. Feničania radi používali tzv. pentéry, mohutné lode s piatimi radmi vesiel nad sebou, ale to až od 4. storočia pred n. l. Do 6. storočia pred n. l. najviac uprednostňovali diéry a v 5. storočí p. n. l. sa najpreferovanejšími stali triéry. Hradby fenických miest bránila domobrana, zložená zo slobodných občanov mesta, povinných konať vojenskú službu a tiež i námezdných žoldnierov. V loďstve a zámorských výpravách však výlučne slúžili dobre vycvičení žoldnieri. Počas plavby sa vojnové lode plavili iba v blízkosti brehov, pretože boli veľmi zraniteľné voči búrkam. Plachty sa používali iba zriedkavo aj to len vtedy, ak fúkal zozadu priaznivý vietor, v námorných bitkách sa ako pohon využívali iba veslá, poháňané otrokmi. Vôbec bitevné námorné umenie vynašli viac-menej Feničania. Už od 10. stor. pr. n. l. využívali v hojnosti základné manévre na boj proti nepriateľom, ktoré asi v 7. stor. pr. n. l. v hojnej miere okopírovali Gréci.

     Námorná bojová doktrína si vyžadovala predovšetkým rýchlosť a obratnosť lode v boji. Feničania pravdepodobne ako prví osadili svoje lode na provách tzv. taranmi. Taran plnil funkciu hlavného záchytného prostriedku, ktorým sa počas bitky vrážalo do boku protivníkovej lode. Zhotovený bol zväčša z medi alebo z dreveného, železom okutého brvna a nachádzal sa na úrovni vodnej hladiny. Okrem toho v neskoršom období boli na prove boky lode zosilnené dvoma kladami ozdobenými na koncoch medenými zvieracími hlavami. Ich najdôležitejšou úlohou bolo lámať veslá nepriateľskej lode a takto ju zbaviť možnosti pohybu. Spôsoby boja na mori sa s vývinom času zdokonaľovali. Pred perzskými vojnami Feničania používali klasický boj a to abordáž, ktorá spočívala v spojení s nepriateľskou loďou bokom a potom v boji priamo na palubách sa vojaci pokúšali zmocniť protivníkovej lode. Často používaným spôsobom boja bolo i taranovanie. Loď udierala taranom - zosilneným zobcom na predku lode - do boku nepriateľskej lode a cez dieru, ktorá vznikla pri náraze, natiekla voda a potopila loď nepriateľa. Celkový boj mal charakter čelného stretnutia odohrávajúceho sa súčasne pozdĺž celého radu lodí. Počas perzských vojen začali Feničania na bojisku so zdokonaleným manévrovaním. Ich loďstvo nastupovalo do boja zoradené do dvoch či troch radov, so zosilnenými krídlami alebo stredom, ktoré mali rozhodnúť boj.

     A čo sa týka námorných výprav, v 10. stor. pr. n. l. Feničania so svojimi loďami doplávali až k anglickým brehom a dokonca roku 600 pred n. l. na žiadosť egyptského faraóna Neka oboplávali celú Afriku!